Bylinková špirála je typickým a veľmi výrazným prvkom permakultúrneho dizajnu. Častokrát sa považuje až za taký symbol a hlavne začínajúci permakulturisti sú presvedčení o tom, že bez špirály ich záhrada nebude permakultúrna Jej zmysel však netkvie v tom, že ju každý musí mať, ale skôr v tom, že ju každý musí pochopiť.
Špirála je nádherným znázornením širokého spektra mikroklím, ktoré vieme získať na relatívne malej ploche a pri relatívne malých terénnych úpravách. Naschvál píšem relatívne, lebo pre každého a pre každý pozemok to môže znamenať niečo iné. Pokúsim sa to vysvetliť…
Základné fyzikálne princípy sú v podstate jasné:
– práca so slnkom – rôzne svetové strany, tieň, ktorý tvorí špirála sama o sebe
– práca s vodou – čím vyššie, tým suchšie
– práca so vzduchom – vrchol je najviac vystavený vetru, nižšie poschodia sú rôzne kryté
– práca s pôdou – keďže ju celú cielene budujeme, vieme si prispôsobiť pôdu potrebám jednotlivých rastlín
A teda aká je tá správna veľkosť špirály? Veľmi záleží na podmienkach vo vašej záhrade a aj koľko materiálu máte k dispozícii. Kde je dosť vlhko a potrebujete poriešiť hlavne presychajúci priestor pre stredomorské bylinky, zafunguje aj maličká špirála. Najčastejšie ju vidíme s priemerom pod dva metre, tak že sa dá celá dosiahnuť zo zeme. Ale ak chcete naozaj naplno využiť jej potenciál, mala by mať priemer cez štyri metre. Sepp Holzer dokonca odporúča až 6 metrov širokú pochôdziu špirálu. Takýto prvok je už naozaj neprehliadnuteľný a zrejme viac než do súkromnej záhrady sa hodí na školský dvor, alebo iné podobné miesto, kde bude slúžiť nielen na pestovanie, ale hlavne na vzdelávanie.
Keď sa k takejto veľkej špirále dostanete a budete si ju môcť dlhodobejšie obzerať a študovať aké všetky rôzne jemné nuansy rastlinám poskytuje a ako rýchlo na každú miniatúrnu zmenu oni zareagujú, až vtedy pochopíte jej význam. A keď si začnete uvedomovať tie jednotlivé mikroklímy a čo ich spôsobuje, ľahko zistíte, že ani špirálu ako takú nepotrebujete. Že obdobne so slnkom a vodou môžete pracovať pomocou najrozličnejších terénnych úprav vo svojej záhrade, ktoré budú oveľa viac vyhovovať jej celkovému konceptu. Lebo akokoľvek kultová špirála je, je jasné že je to veľmi výrazný dizajnérsky prvok, ktorý nemusí vždy korešpondovať zo zvyšok pozemku. A v permakultúre sa oveľa viac cení kreativita než kopírovanie .
Ak ste zvážili všetky pre a proti a stále ste rozhodnutí, že špirála je to pravé orechové (alebo šalviové?) čo vo svojej záhrade potrebujete, rozmyslite si, čo v nej chcete pestovať. Aj ja som prešla fázou, že som zháňala na internete presný výsadbový plán a čoskoro som zistila, že to tiež nefunguje. Prvý problém bol koriander, ktorý ma nikto nedonúti zjesť . Ďalším typickým odporúčaním je rozmarín na vrchol. Všetci však vieme že udržať u nás rozmarín cez zimu je celkom veda. Takže áno, môže byť, ale celá špirála musí byť na chránenom záveternom mieste. Potom, prakticky všade zakresľujú medovku. Z dlhodobého hľadiska je to jasný víťaz. Tej je jedno aká je mikroklíma na danom stanovisku – berie všetko.
Takže poďte na to skôr tak, že si spíšete čo všetko doma jedávate a potom si rastlinky raďte podľa toho koľko slnka a vlahy potrebujú. Stedomorské na južnú stranu, naše domáce sa uspokoja s menšou dávkou priameho slnka, ale poteší ich viac vlahy. Východná strana je prirodzene vlhkejšia než západná. No a tradične na najnižšom bode sa nachádza jazierko, alebo aspoň väčšia nádoba s vodou zapustená do zeme.
Až teraz sa môžeme pustiť do jej budovania. Celkom isto sa posnažíme zúžitkovať materiál, ktorý už máme. Tu pokojne využite hoci aj stavebnú suť do základov, nemusíte sa báť. Práve to zaistí drenáž potrebnú pre stredomorské rastliny. Dôležité rozhodnutie je aj z akého materiálu vytvoríme spevnenie okraju špirály. Najčastejšie je to kameň – je ho všade dosť a najviac nás priblíži k vytúženému cieľu. Druhou voľbou je drevo. Tu si uvedomme, že oveľa viac drží vlahu, takže odporučiť ho môžeme len do naozaj vysychavého prostredia. Častokrát vidím aj „dizajnovky“ z tehál, gabionov či dokonca betónových tvárnic. Tam už by som polemizovala o tom či sú to ešte permakultúrne prvky a celkom iste aj o ich funkčnosti (Klasická tehla z nejakej búračky – na daždi a mraze sa začne rozpadať a o pár rokov by ste museli celú špirálu opravovať. Gabiony – možno ak vám ostali, ale tiež ak sú v priamom kontakte s pôdou, výrazne im skracujete životnosť. Betónové tvárnice – prehrievajú sa, ak sú rastliny vsadené v nich, je to v podstate kvetináč, ktorý si vyžaduje väčšiu starostlivosť než rastliny v pôde). No a keď máme hotové samotné telo špirály, môžeme ju vyplniť pôdou. Zjednodušene môžeme povedať, že pre tie stredomorské rastlinky na vrchu, namiešame pôdu skôr ľahšiu, piesčitú, postupne budeme pridávať viac hliny a celkom dolu aj ílu. Ale verím tomu, že keď budete nad tým materiálom stáť, nebudete si vôbec istí, koľko piesku či ílu tam máte naozaj dať. Tam sa vrátime na začiatok permakultúry – pozorovať, pozorovať, pozorovať…
Vysadenie je ako vždy už len čerešnička na torte.
A ešte aby som nezabudla – keďže zvyčajne v špirále pestujeme rastliny na list, mala by byť pravotočivá
V poslednom období sa veľa hovorí o spôsobe predpestovania rôznych druhov rastlín, pestovania jednotlivých skupín rastlín. Porovnáva sa čo je vhodné, vhodnejšie, použiteľné alebo nepoužiteľné. Aj ja sa tejto myšlienke venujem už dlhšiu dobu a stále viac si uvedomujem, že práve pôda je to najdôležitejšie, na čo by sme mali myslieť pri pestovaní. Rastlina využíva pôdny substrát na ukotvenie svojho tela a koreňa, ale zároveň na čerpanie takmer všetkých živín, ktoré potrebuje na jeho stavbu. Tú ostatnú časť živín, ktorá je doplnením slovka „takmer všetkých“ – je listová výživa, ktorú vieme doplniť rastlinám formou aplikovaných výluhov na list. To čo v závere jeme, je vlastne naša pôda
Chceme sa teraz dozvedieť ako na dobre pripravený substrát, pôdu pre naše rastlinky.
Moja rada je, aby sme sa snažili pracovať hlavne so zdrojmi, ktoré poznáme čo najlepšie. To, že nie v každej časti Slovenska, nie v každej záhrade a na pozemku máme najvhodnejšie podmienky, je pravda. Je dôležité si uvedomiť, že tie podmienky síce nie sú vhodné pre nás, pre naše potreby dopestovania rastlín na pozemku. Avšak tá pôda je určite vhodná pre určité druhy rastlín.
Zmeniť vlastnosti pôdy nie je práca na jednu sezónu. Riešením môže byť aj dôkladné oboznámenie sa s tým, akú pôdu máme a jej podrobným pozorovaním zistiť, ktoré druhy rastlín vyhľadávajú práve jej podmienky. Väčšinou máme na pozemku skupiny rastlín, ktoré tam teraz rastú a podľa ich skladby vieme určiť, či sú to skôr druhy trvácich rastlín a hlboko koreniacich, ktoré nám naznačujú, že tieto miesta potrebujú prekypriť. Alebo sú to jednoročné rastlinky, ktoré sa tu dostali len náhodne prenosom zvierat, alebo vetra.
Iba že, my si naozaj chceme vypestovať práve reďkovky, šalát, paradajky……. mohli by sme dlho vymenovávať.
Naši predkovia takmer vždy na nový pozemok, možno aj veľmi zaburinený, vysadili zemiaky. Ak sa na tom pozemku pár rokov nič cieľavedome nepestovalo, tak bola pôda oddýchnutá. Jednotlivé roky rastliny rástli a odumierali pekne v zemi. Nikto ich neorganizoval, takže aj organizmy v pôde mali možnosť samostatne pracovať. A oni naozaj odumreté časti rastlín rozkladali a vťahovali do pôdy. Takže podľa získanej úrody z takto vypestovaných zemiakov sa potom domáci rozhodli, čo bude nasledovať. Ak je úroda všelijaká – Dodáme do pôdy organické hnojenie? Maštaľný hnoj? Alebo je úroda famózna – pôda je dostatočne bohatá na živiny a môžeme pestovať následné plodiny? Postupne druhú, tretiu, prípadne štvrtú trať? Teda cibuľoviny, koreňovú zeleninu a strukoviny?
Na základe zvoleného výberu starostlivosti má pôda dostatok času spracovať živiny, ktoré sme dodali a ktoré jednotlivé druhy rastlín odčerpali. Tak aby boli dostatočne spokojné všetky živé časti pôdy – zložky edafónu, huby, baktérie, mikroorganizmy ale aj makroorganizmy, ktoré v pôde prirodzene žijú. Áno, môžete namietať, že takýto pekný proces rozkladu funguje iba v pôde v lese. Veď tu pôda v mojej záhrade je tuhá, nie ako tá lesná. To čo však nevidíme je, že pôda stále pracuje, žije svojim životom. Hoci má pevnú škrupinu, neznamená to, že pod povrchom je neživo. A pôda v lese si žila svojim životom dlhé storočia, organizovala sa sama. A presne to isté má byť našou úlohou a hlavne našim cieľom. Aby sme k substrátu, k pôde pristupovali rešpektujúco, aby ona mala dostatok času na všetky činnosti organizmov, ktoré tam musia prebehnúť, aby bola sama schopná si strážiť svoju rovnováhu.
V živých organizmoch takmer neexistuje rýchly príkaz – budeme robiť TOTO.
Organizmy a ich procesy potrebujú čas, aby sa namnožili na dostatočné množstvo, aby sme videli výsledok v podobe zmeny. Tá zmena síce už aj začala, ale priebeh jednotlivých procesov nie je viditeľný. Často pozorujeme inakosť, že sa niečo deje. Napríklad – rastliny „vybehli“, poľahli – lebo je v substráte prebytok dusíka.
Na rastlinách sa nám vytvárajú svetlé škvrny – pretože je v pôde nedostatok vápnika.
Plody nemajú dobrú skladovateľnosť – je tam nedostatok draslíka. A mnoho ďalších prejavov pri nedostatku mikroelementov, ktoré vznikajú rozkladom jednotlivých zdrojov, ktoré dodáme do pôdy v podobe kompostu a jeho zložiek – viac portulaky, žihľavy, skorocela….
Preto recept na prípravu správneho substrátu nie je taký jednoduchý. Každý druh rastlín má iné požiadavky. Každá rastová fáza má v niečom iné požiadavky. Je samozrejmé, že nebudeme rastliny stále presádzať. Budeme sa snažiť, aby rastliny mali dostatočne životaschopnú koreňovú sústavu, aby aktívne vyhľadávali v pôdnom roztoku všetky živiny, ktoré potrebujú. Iba hľadaním sa korene aktívne rozkonárujú, zväčšujú svoju plochu. Ich porušením, čo urobíme pikírovaním a kyprením, spôsobíme porušenie ich celistvosti a vyprovokujeme ich k ďalšiemu rozrastaniu sa. Pokiaľ je v pôde, v substráte dostatok organickej hmoty v rôznom štádiu rozkladu, dostatok uhlíkovej zložky, dusíkatej zložky a pôdnej bioty, ktorá tieto časti navzájom prepája, rozkladá a premiestňuje, tak je všetko v najlepšom poriadku.
Iba pri priemyselných hnojivách vieme presne povedať, aký pomer dusíka, fosforu a draslíka sme v hnojive dodali. Museli by sme každú časť kompostu preskúmať, aby sme zistili presné hodnoty živín, ktoré náš substrát teraz obsahuje. Ale v podstate to nepotrebujeme. Každý druh rastlín odčerpáva prioritne tú svoju skupinu živín. Preto je dôležité striedanie plodín na pozemku a na záhonoch.
Je užitočné vedieť na čo slúžia jednotlivé zložky v záhradníckom substráte a podľa toho vieme zhodnotiť či je daný substrát vhodný na pestovanie konkrétnej rastliny a ako si ho vhodne namiešať. V nasledovných riadkoch sa preto budeme venovať tomu, aké zložky záhradnícky substrát najčastejšie obsahuje, spolu s ich výhodami či nevýhodami.
Veľmi dôležitou súčasťou substrátu je kompost.
Je to materiál plný živín vo využiteľnej forme pre rastliny. Kompost je rozložený prírodný organický materiál, maximálne priepustný pre korene rastlín, ktorým dodáva živiny v prirodzenej forme. Nie je však kompost ako kompost, pretože môže byť pripravený rozkladom rôznych materiálov (drevo, piliny, odpadové organické materiály ako slama, kávový odpad, či rastlinný kuchynský materiál ), takže živiny v ňom obsiahnuté môžu mať rôzne zloženie a koncentráciu. Ten najkvalitnejší kompost si dokáže pestovateľ vyrobiť aj sám kompostovaním zvyškov rastlín a rastlinného materiálu z kuchyne. Kompost je síce plný živín, no nemá veľkú schopnosť zadržiavať vlahu, takže je tento materiál vhodné kombinovať s inými zložkami. Kompost v záhradníckom substráte spoznáte aj podľa jeho tmavého hnedočierneho sfarbenia. Často dochádza k zámene pojmov a dojmov, ale tu by som chcela upozorniť, že kompost sa nerovná rašelina alebo hnoj.
Vieme tiež doplniť piesok. Ten zvyšuje priepustnosť a zlepšuje odtok prebytočnej vody z pôdy, no v záhradných substrátoch sa využíva menej často, pretože má vysokú hmotnosť. Pestovatelia piesok s obľubou využívajú aj na zvýšenie priepustnosti plôch (napr. ťažké, ílovité pôdy ) pre jeho nízke obstarávacie náklady. Piesok neobsahuje žiadne živiny, takže je potrebné tento materiál kombinovať s kompostom. Je užitočné primiešať ho do vyvýšených záhonov alebo črepníkov ale v pôde v záhrade sa nám stratí.
Najprirodzenejší zdroj materiálu do substrátu je záhradná zemina. Je to v podstate zmes rôznych hornín (íl, piesok, vápenec,..), organickej hmoty a prachu, takže jej zloženie a kvalita môžu byť variabilné. Aj zemina však môže byť v menších množstvách vhodnou súčasťou záhradného substrátu, najmä ak je drobivá, priepustná a bohatá na organickú zložku. Môžeme využiť aj pôdu z krtincov, čo je vlastne prekyprená pôda z hĺbky. Možno aj susedia by sa potešili, keby sme ich o ňu poprosili
Každý pestovaný druh rastlín vyžaduje inú kombináciu zložiek a tak je vhodné zvážiť všetky možnosti vytvárania substrátov, aby boli ekonomicky a aj lokálne efektívne.
Jednoduchý recept na výsevný substrát
Ak by ste sa ma opýtali na základný najjednoduchší recept, návod na výrobu substrátu na výsev rastliniek, znel by asi takto:
Skoro na jar si odkopem najsuchšiu časť obyčajnej záhradnej zeminy. Zmiešam ju s kompostom alebo aj pôdou z vyvýšených záhonov. Do výsevnej zmesi sa dá použiť aj pôda z krtinca. Jej rozdiel od obyčajnej zeminy spočíva v tom, že predsa je to pôda z hlbšej zeme, ktorú krtko vyryl von. Boli v nej dážďovky, je prekyprená a obsahujte teda viac živín ako povrchová zemina.
Výsevnú zmes vložím do pootvorenej rúry s výhrevom na cca 80°C asi na 30 minút. Cieľom je dezinfekcia pôdy ani nie tak pre semienka iných rastlín ako pre choroboplodné zárodky, ktoré by mohli citlivé klíčiace semienka zničiť.
Krátkodobé pestovanie priesad a skorých jarných plodín vyžadujú substrát s nižším obsahom živín. Na druhej strane okopaniny, hlúboviny a plodová zelenina pozitívne využijú všetky živiny obsiahnuté v substráte.
Kompostárne
Takmer v každom meste a vo väčšine obcí sa rieši kompostovanie. Vznikli spoločné kompostoviská a kompostárne, ktoré produkujú certifikované a necertifikované komposty a zeminy. Pred kúpou kompostu si skúste zistiť referencie od iných. Pozor na to, ako sa potenciálny kompost vyrábal, aby sme si “všeličo” z neho nepresniesli do našej reďkovky alebo tekvice. Kompostárne napríklad spracúvajú materiál, ktorý je získaný ako odpad zo záhrad. Ten je väčšinou uhlíkového charakteru (konárové odrezky). Pre dodržanie správneho pomeru uhlík (C) : dusík (N) kompostu je dusíkatá zložka doplnená v tekutej formoe. Tekutina je zvyčajne močovka zo živočíšnej výroby, ktorá môže spôsobiť rýchle vybiehanie rastliny. Je to preto, že rozklad všetkých zložiek takéhoto konárovo-močovkového kompostu je nedôsledný, neúplný, a preto je často ešte nevhodný na priame pestovanie rastlín v ňom. Odporúčala by som ešte následné prekompostovanie tohto materiálu – zmiešať s kuchynským odpadom, premiešavať, dodať vzduch a po roku máme krásny kompost Zámerom je umožniť pôdnym organizmom, aby mali možnosť a priestor rozložiť dlhé reťazce organických zlúčenín na čo najkratšie, ktoré už naše rastlinky vedia využiť ako potravu pre svoj rast. Doprajme im to. Kompost sa nám za to odmení.
Čo by som ešte rada dodala na záver, sú dve moje odporúčania:
Snažme sa v záhrade neponáhľať a nechcime mať všetko teraz hneď.
Dajme životu priestor a nechajme mu pre neho potrebný čas. Rastlinky nám to potom vrátia v ich chutnej podobe.